Ja to mám naopak. Na guľatom mám malú plochu na "pricvaknutie" vodítka v dlani. Široká páska je pre mňa top. A nie je páska ako páska, záleží najmä od okrajov, niektoré režú, iné nie. Najlepšie som vždy vedela udržať psa tak, ako sa držia opraty na koňa. Vodítko mi prichádza medzi malíčkom a prsteníkom do dlane a vychádza medzi ukazovákom a palcom von. Vtedy mám najlepší stisk a udržala som tak všeličo aj len v jednej ruke. Ak ma vodítko spálilo, vždy to bolo pre to, že som ho len obyčajne zovrela v dlani. Stopovačka nie je zlá, ale naozaj treba neustále doberať a povoľovať, aby to mal človek pripravené na akciu, inak ak sa to plandá všelikde po okolí, nedajbože to má pes pod pazuchou (či komplet medzi nohami), tak ovládateľnosť psa je mizivá na tom. Nevraviac o tom, že ak máš nejakého psa od ktorého očakávaš že by po tebe mohol vybehnúť, tak chytať ho za laby, aby si ho vymotávala so stopovačky je úplne sci-fi.
Osobne by som si na prvé pokusy vyrobila vodítko z materiálu čo ti padne do ruky v dĺžke 3m, tam to máš ešte pod kontrolou čo do dĺžky, ale aj vieš dať psovi osobný priestor. Ak sa oťukáte, tak veľkú silnú flexinu, to sa nikde nemotá, je stále napnutá a stopku stlačíš v okamihu.
Košík klasický kovový a široký pevne zatiahnutý nesťahovací obojok s tvrdého materiálu - ideálne tvrdý kožený. S tým vieš psovi na krk najlepšie priviesť nejaké komunikačné signály. Mäkké obojky čo sa na psovi tvarujú jak žuvačka sú k ničomu v tomto prípade. Pes ten obojok musí na sebe "cítiť".