Ja mam ako priklad dva extremy. Csv, to som urcite pisala, to boli zazitky na cely zivot, ale na klietku si zvykli a prakticky do staroby uplne v pohode. Do domu sme isli cez covid resp. pobyt na urade prace, tam sme toho vela nenatrenovali, ale uz som sa ich nebala nechat na kratsie, ked si zvykli, ze sa tam ostava byvat. Po pol roku ostala len Haator a do mesiaca mala pri sebe mladeho, ten bol v pripade nutnosti s nou v klietke, ale ona sa uz nevedela vyskladat tam, tak asi tyzden sme ho ucili (cirkusy hrozne), a zrazu utalo a ako Slausa mala, kludne si spal v klietke a Haator vonku, obaja boli spokojni. Po troske sme ho nechavali sameho, ale to uz sa do prace nechodilo, cize stale len na kratko, uz ostaval aj mimo klietku, ked boli spolu, postupne aj sam (vek asi okolo roka, neviem presne), a po 2 rokoch uz nebola ani Haator, ostal sam, a nejak mu to bolo jedno, a teda druhy extrem, on to vobec neriesil, ked sme ho nechali doma aj cely den, nic nenicil, nehucal, ok chodte, ja tu pockam, a taky bol v podstate odmala, a hoci bol na nas ako na ludi naviazany, mal to v hlavne upratane
Este sa vratim k Haator, s nou to bol kriz, a ked dostala klietku, tak najprv som jej tam davala veceru, to vyzeralo ako tie videa z odchytov polovlkov, zadne nohy vonku natiahnuta ako spageta a rychlo zjest, a po tyzdni som ju tam nasla spat cez den a bolo vybavene, zachvaty mavala stale, ale klietka bola svatyna a velmi pomohla.