Rafi87 píše:len aby nebola taká akého mala krstná, ten psík celý jeho život utekal pred iným psíkom, tiež sa bál iných psíkov
Ešte k tomuto. Sociálnosť psov je spektrum, niektorí sú takí "introverti", niektorí sa vyžívajú vo veľkých skupinách - zrovna takého mám ja doma. Žiaden pes by nemal byť nútený do jedného alebo druhého extrému a už vôbec nie bez podpory svojho človeka.
Presne tak vznikajú psy, ktoré sa buď boja alebo naopak skáču do druhých psov - nemajú nijaký únik. Typický príklad verejný výbeh, pes sa začne majiteľovi schovávať medzi nohy alebo sa driapať na ruky a človek urobí "huš huš, choď sa ešte pohrať" a vykecáva sa ďalej. Toho psa práve naučil, že nemá zmysel pýtať ho o podporu a všetko musí vyriešiť sám.
Ďalšia vec je aj kvalita kamarátov, ktorých mu človek vyberie. Ja som za to, aby sa tieto malé psy hrali s malými, prípadne s väčšími "tetičkami a ujcami", ktorí sú opatrní. Ak by som mala bárs aj 10 kíl a pustia na mňa 40 kilové nadšené tela, začnem okolo seba asi cvakať tiež.
Čo ma s týmto napadá, odporúčam naštudovať si aj ako vyzerá zdravá hra. Tzn. psy sa zastavujú, vymieňajú si role, atď. Hlavne to vymienanie rolí - ak jeden ide furt po druhom, naháňa ho alebo hryzie a druhý nie, je to bohapustá šikana a nie hra.
Sura s Vukom sa priamo že vonku na lúke naháňali raz alebo dvakrát ak sa nemýlim, môj pes tam naberá jednak silu a rýchlosť a jednak je až moc happyhappy a valcuje ju. Takže napríklad toto u nás neprichádza(lo) v úvahu, veľa psov nechápe že vukov štýl hry je hryzenie paciek tak to potom presmerujem na naháňanie sa, buď sa ja rozbehnem s nimi alebo má Vuk proste povel