ja som už vyskúšala toľko možností a stále to ešte nie je ono, už sa mi to restáva páčiť, pretože po prvýkrát, čo som si zmyslela, že ideme robiť tento prvok už ubehol presne rok. Niekedy ma to privádza do zúfalstva, pretože to nie je vôbec ťažké ani náročné na prevedenie.
Najprv som to učila tak, že som Kis hovorila akú labku má dvihnúť, mala som predstavu, že sa to naučí tak rýchlo, že nebude rozdiel...
Potom som , ale prešla radšej na spôsob, akým učila S. Trkman, vyzeralo to nádejne, ale nehýbalo sa to žiadnym smerom. Postupom času, Kis nechcela zdvíhať vysoko hlavu a nebola ochotná sa pozrieť ani za maškrtou. A to je, čo povedať, keď už som bola ochotná vytiahnúť aj surové mäso, ale akurát som zistila, že moj pes nie je mlsný, takže tak...
No teraz som sa znova odhodlala, a skúšame to tak, ako na začiatku: labka za labkou a ide to lepšie. No pri tomto spôsobe dosť pochybujem, že sa dostaneme do štádia, že pes bude bez problémou v kluse dvíhať, čo najvyššie predné labky, a pri tom to bude zharmonizované a perfektne odpérované, tak ako u koní .
Je to tak krásny cvik, až sa mi niekedy dych zastáva, keď sa na to pozerám u iných...