K tomuto sa neviem tak celkom s istotou vyjadriť. Podľa mňa v tom veľmi silný vplyv zohráva práve práve genetika, keďže k nejakému umocňovaniu tam dochádza vždy. Aj keď nevedome- v rôznej miere, aj keď nežiadúcim spôsobom. ( A v tomto je asi najväčšie riziko -práve preto sa psi pre zdravotne postihnutých tak prísne selektujú.) Podnet aj po vyhasnutí, pri umocnení správnym spôsobom získava veľmi rýchlo kvalitnú odozvu, takže na nejaké "zabudnutie" by som sa nespoliehala. Tu sa prikláňam k Hrdličkovskému mottu: 2 generácie.
Pes každopádne nie je pager. Tam treba na to myslieť v prvom rade už pri zaobstarávaní si takejto "pomôcky", že je to živý tvor a v prvom rade teda starosť a starostlivosť - ktorú si pes okolo seba vyžaduje. Všetko okolo je už len príjemný bonus.
Ja som teda mala tú česť s ast, aj u psychiatrických pacientov, ale poviem len toľko
ja osobne by som v tomto smere bola veeľmi obozretná (minimálne tak ako s vodičákom
) ono totižto hocikto kto sám nie je vnútorne stabilný, nemôže niesť zodpovednosť za ďalšieho živého tvora. Hoci je to pre neho prospešné. Aj v prípade že "psovodom" je niekto z rodiny, je to pre psa veľmi-veľmi záťažové prostredie.