Teraz keď píšete, niekoľko dní po odbere som dostala niečo ako popôrodnú depresiu
. Stres, že ho nevychovám, strašne hrýzol, nič nechcel robiť, žiadna sranda s ním podľa predstáv nebola. Nedalo sa chvíľku sedieť ani spať, furt za šteňaťom, jednu chvíľu som bola tak na nervy, že som myslela, že to nezvládnem. Čakala som niečo úplne iné a veru som si aj poplakala v izbe... Otec na 5. deň povedal, aby som zavolala chovateľke, že psa vraciame. Plakala som ako malé usplené decko, len aby sme ešte počkali, že budem malého vychovávať a pokúsim sa urobiť, čo bude v mojich silách, nie raz som bola na dne, schudla som 10 kíl. Preboha, ale ani v najmenšom by ma nenapadlo, ab šiel preč
. A to by som ani nemala problém vrátiť ho, chovateľka by ho vzala späť.
To, čo cíti viki, mi ani tak nepríde divné, ono sa to stáva, ale z tvojich príspevkov cítim rozhodnosť a odstredivosť až odpor k tomu zvieraťu. Mám pocit, že ty ani neváhaš, ale že si sa už rozhodla. Každý cíti, že je neprijímaný, nešťastné zviera nemusí byť vyhladované alebo bité...
Zároveň naozaj oceňujem, že si sem prišla medzi zapálených psíčkarov s takouto nepopulárnou témou. Som rada, že to riešiš a hľadáš podporu, nasmerovanie. Za mňa stále platí dať preč alebo nech sa stará ten, kto ho chce.