Elis, žijem s tým normálne, dokonca som jej vášeň pre zver časom pekne využívala aj pri záchranárine - pri dlhodobom hľadaní.. ona najskôr bola poľovníčka, práca so zverou (sliedenie, prinášanie bažantov a zajacov) ju veľmi bavila (a stále baví), ale vždy bola dostatočne ovládateľná na bežných prechádzkach. Po stope nikdy nezdrhala, videla som, kde je zver (keď vetrila), ale po pachu sa nepúšťala tak, že by zdrhla. Prehnala srny a zajace občas skôr tak, že videla v diaľke, ale takisto nezdrhala ďaleko, tak do 500m na poli a vrátila sa. Teraz sa to už nestáva, aj keď vyrazí, tak max. 20 m a otočka späť. Rozoznáva, keď sme na prechádzke a keď je na poľovačke - na poľovačku eštelen prídeme autom, otvorím kufor a už sa trasie, kňučí, už vie, čo sa ide diať (neviem, či ľudia v zelenom, či pušky, či ako to vie)..
Keď som s ňou začala záchranarinu, tak nejaký polrok trvalo, kým si to utriasla v hlavičke - začali sme v cca marci a v novembri na prvej poľovačke v sezóne som mala pocit, že nevie úplne, čo má robiť - či zvieratká alebo ľudí hľadáme, potom strelili bažanta a keď ho dohľadala, tak to bol jej prvý váhavý aport čo som kedy videla.. Odvtedy ale už nikdy nezaváhala - ak sa išlo na poľovačku, spoľahlivo sliedila a vyháňala (nenaháňala), ak sa išlo na záchranársky tréning či pátračku, vždy vedela čo hľadá a označila človeka. No a čo som písala, že som poľovníctvo využila pri záchranárine - psica sa mi pri dlhodobejšom hľadaní na pátračke sama motivuje a odmeňuje vyhnaním zveri - vyženie bažanta, poteší sa, pozrie na mňa, ja ju pochválim a hľadáme ďalej človeka.. Nemá potrebu zvieratká, čo vyhnala, naháňať a nezabúda, že hľadá človeka a treba ho po nájdení označiť..