[quote="Elis"
nechci uplne odporovat -na dedicnost verim :-)
ale....
myslim si, ze zrovna cuch psa je tak dokonaly organ a tak schopny, ze ho potreby cloveka vyuzivaji mozna jen ve zlomku toho, ceho je ve skutecnosti schopen...
a problem -mnohem vetsi je -sdelit psovi, co po nem clovek chce tak, aby ten pes to chtel pro cloveka udelat. dal do toho kousek sebe...
co ty na to?
[/quote]
Elis, nikto a nič nie je dokonalé. Ani nosy dvoch psov. Je to ako s ľuďmi - človek vraj využíva svoj mozog len na 13% z kapacity z toho, čo by mohol. Inak by sa vraj prehrial.... Zase si nerobím prdel. A tak motivovaný génius bude makať na 13%, rovnako ako niekto z postihnutej školy. Obaja makajú na svoje maximum a pritom ich dosiahnuté výsledky sú diametrálne odlišné. Inak to nebude ani s čuchom u psa. Genetika rovnako nadelila rôznym psom rôzny počet receptorov čuchu, rôznu kvalitu analyzátorov i rôznu kvalitu čuchového nervu. Teda v tomto konkrétnom prípade anatómiu a fyziológiu nosa, nervovej sústavy a činnosti mozgu. Aj preto je určite dané, že po dvoch jedincoch s výraznou kvalitou v tomto smere je aj vysoký predpoklad zdedenia tohto aj na potomkov. Samozrejme, je otázka, ako ich psovod dokáže ukázať, usmerniť a trénovať k najvyššej méte. Aj preto sa o pachovkách hovorí, že sú kráľovská disciplína, pretože tam nestačí, že jeden z dvojice je macho. Tam musí byť výnimočná súhra psovoda a psa a musia sa jednoducho nájsť a padnúť si do noty. A väčšinou k tomu dochádza až vtedy, keď psovod vie o čo ide a ako to dosiahnuť a pes má okrem výrazného talentu za sebou aj kopec životných skúseností pri pachovkách. Takáto dvojica si nemá problém "sdělit" navzájom čo, kto a ako. To sú tie mimoriadne dvojice, ktoré okrem schopností psa a vedomostí psovoda našli aj vzájomný súzvuk a stopovanie im obom robí radosť a posúva ich hore a navzájom ich teší robiť si radosť. To je, aspoň podľa mňa, ten pravý zmysel a naplnenie koníčka menom kynológia! Nie je takých dvojíc veľa, ale chvála Bohu sú...Na stopách je pekné aj to, že tu môže síce psovod "robiť kozy" a naháňať sa za vrcholovými skúškami (a keď je konštelácia hviezd dobrá, aj ich dosiahne) , ale prvý vážnejší problém a pes ukáže, že na to nemá a jeho motorom nebola jeho schopnosť, ale ambicióznosť a narcisizmus vlastného psovoda.
No a potom, ako som už napísal vyššie, ten kto vie, už vie po sledovaní 30 metrov, že ten pes vlastne stopovať nevie...
Nie vždy, ale veľa krát veru áno. Existuje (a pripúšťam, že ešte častejšie) aj možnosť, že psovod zo psa nevie dostať a ukázať ani polovicu z jeho schopností. To je potom zabitá vec. Tak ako inde. Ale možno potomkovia takéhoto psa aspoň budú mať šťastie na lepšieho psovoda... S tým nenarobíš nič.
Tchor - k tomu prúdiacemu vzduchu a pachom pri záchranárčine... Zase, je to o životných skúsenostiach psa a o tom, že psovod mu môže naznačiť smer cesty k riešeniu. Neskôr sa pes každým VLASTNÝM riešením týchto problémov učí samostatnosti. Toto vyzobávaním granúl nenaučíš. Preto je tá kvalita nosa a možnosť učenia psa metódou pokus - omyl musí byť psovi umožnená a zároveň, v prípade potreby, aj korigovaná do požadovaného cieľa.
Kives - ale hybaj, akých 40 kg veľa! Nevieš, že pes má byť obrazom svojho pána?