Klemo: naša už ročná parsonka tiež stále kňučí, aj keď teraz menej, ale kňučí. Osobne už som si na to zvykla, aj keď sú chvíle . Beriem to tak, že so mnou komunikuje a je to svätá pravda. Veľakrát už aj viem, čo konkrétne odo mňa chce, napr. nemá rada, keď niekde dlho nečinne stojíme, čakáme, keď sme v cudzom prostredí a nemôže sa uložiť atď.
To, že sa pes pýta na ruky nechápem ako môže niekto vydedukovať. Fakt ma to pobavilo. Podľa môjho skôr človek je ten, čo ťahá psa na ruky, sám od sebe nemá dôvod sa na ne pýtať. Ja by som psa nezobrala na ruky, len pretože to "on chce". Nerobím to, čo chce pes, robím to, čo chcem ja.
A ešte k tomu, čo sa tu rieši. Ja som tiež nejakú dobu spávala mimo spálne, v druhej izbe, jednak aby sa priateľ vyspal a aby som tam bola, keď Adri ako šteňa začala pišťať. Naj. vždy bolo, keď som ju vybrala z ohrádky, dala si ju k sebe, že keď zaspí dám ju naspäť a vždy som sa zobudila ráno aj s ňou. Inak klobúk dole pred tým nekompromisným rozhodnutím, neskutočne to odbivujem a to vážne, lebo je to ozaj pri šteniatku riadny zaberák. Silno držím palce.