Tak ako Zuzka, aj my sme sa naučili odkladať všetko. Topánky pekne do skrinky, kabelky na poličku, šatstvo sa povaľuje iba v našich izbách, tie zatvárame, aj kúpeľňu, vždy. Psy majú pre seba chodbu, obývačku a kuchyňu. Cez gauč je prehodená obrovská deka, pretože kým tam nebola, nivočili ho rôznymi telesnými tekutinami. Na jedinej fotelke, ktorú si vyhradili pre seba, je pelech, odvtedy nie je špinavá. Ak nechám otvorenú izbu, tak o chvíľu môžem pozorovať dva prúdy nosenia vecí. Jeden (pravidelný a takmer okamžitý) je nosenie vecí z mojej izby do pelechu v obývačke (nohavičky, ponožky, žuvačky a obaly od jedla, ak nejaké boli v koši) a druhý (menej častý, za ktorý bol vždy veľký krik, a už dávnejšie nenastal) je nosenie všetkých úžasne zaujímavých vecí z bytu do postele (hračky, topánky, menšie kvetináče alebo len kvety, rôzne jedlo..).
Teda sme to vyriešili tak, že sa v dosahu psov nenachádza nič zaujímavé, neuchránili sme akurát vchodové dvere. A o nábytok našťastie nikdy nemali záujem. Čo sa týka hračiek, hračky odkladáme tiež, do košíčka, aby boli zaujímavé, keď sa neskôr vytiahnu. A košík s hračkami je psom trochu ťažšie prístupný, čiže ak sa posnažia, vytiahnu z neho, čo potrebujú. Vonku vždy zostáva jedna pískacia hračka pre Dobyho, on sa vie hrať aj sám.
Nosenie vecí do pelechu som najprv riešila rôznymi zákazmi, ale pes bol z toho akurát ofučaný a podobne, čiže teraz, ak vidím, ako Herb prežúva ponožky, schytím niečo zaujímavejšie (piškótu, hračku, a ukazujem mu to, prípadne ho zavolám, aby sme si veci vymenili, a potom sa hráme. Takto som vyriešila zatínanie zubov aj s ponožkou, skrývanie ponožiek pod seba, a šetrím aj sebe nervy, lebo už po psovi nehučím
. A pekne mi veci podáva, aj keď pre neho nič nemám a chcem mu ich len zobrať. Ukradnutú vec odpracem a zavriem izbu. A hotovo