Rika píše:Môj známy má hluchého dalmatínca - už sa tak narodil. Reaguje čisto na posunky a s privolaním nie je problém. Tým, že je hluchý sa bojí od neho vzdialiť a tak sa drží stále pri ňom.
Je úžasný, ja som ani nechcela veriť, že je hluchý, vôbec to nevidno... a kebyže ich stretnete na prechádzke, tak si poviete, akého má poslušného, vycvičeného psa. A aj keď ho nepočuje, má meno a normálne ho oslovuje... to je pre nás také automatické, mňa to tiež napadne až po tom, čo ho oslovím, zavolám naň, že veď on ma vlastne nepočuje
. On vás stále jedným očkom sleduje a akonáhle si čupnete, beží k vám celý natešený aby ste ho pohladkali.
jj, to si aj ja myslím, že hluché psy sú priveľmi naviazané na svojho majiteľa a neustále ho sledujú, v tom je ich plus asi...pretože ten majiteľ psa je tým, čo tomu psovi chýba, v tomto prípade jej jeho sluchom..
Hegrid, no niektorí tak ale urobia lepšie, že sa zdajú skôr akoby mali niečo urobiť, ja tiež nemám odvahu pustiť sa do niečoho takého, je to strašne veľká zodpovednosť, ktorá budem musieť niesť určite aspoň tých 15 rokov..každý, kto sa rozhodne pre hendikepovaného psíka musí vopred uvážiť jeho plusy a mínusy, ktoré mu musia byť jasné, nie že sa potom bude psa zbavovať, pretože o to viac sa tomu psovi skomplikuje život...je to fakt veľké rozhodnutie, o to väčšie však ako pri kupovaní si zdravého psa, pretože tu ide o to, že či je človek schopný starať sa oňho, či má ten dar trpezlivosti a či bude mať čas naňho..ale veľmi pekne ti ĎAKUJEM za rady, Vám všetkým..dúfam, že táto téma v budúcnosti pomôže aj niekomu inému..
a nebolo by zlé ak by sa sem zapojil niekto, kto má skúsenosť s hendikepovaným psíkom...pretože, síce mám akú takú predstavu aká asi je starostlivosť o takého psíka, ale veľmi by ma to zaujímalo, som zvedavá...aké postupy volil atď? hm? Ďakujem