Keby sme Hakuovi dovolili, tak by nas budil doteraz...
Donedavna sme mali namiesto postele len matrac na zemi a Haku bol nauceny, ze akonahle sa rano pomrvime, lahne si k nam - nebudil nas, len sa pritulil. Kedze sme matrac nedavno zrusili a postavili sme si vyvysenu postel, kam fakt nedoskoci
, tak som vedela, ze bude po ranu vystrajat - nemoznost dostat sa k nam, a hlavne ku mne, je pre neho tazko znesitelna. No, hadam polhodinu trvalo, kym sa rano vybliakal a vyknucal, stol zvalil, spadol z gauca (lebo sak skusit to musel to vyskocenie, no nie?
) - taku skalu zvukov dal, ani netusim, odkial ich nabral. Ale vydrzali sme a cudujsasvete (a to som bola naozaj prekvapena!), hned na druhy den ticho lezal a cakal (aj ked s vypatim vsetkych psychickych sil - keby ste videli ten ksicht
), az kym sme nezisli, prijemne pomaly zobudeni, dolu k nemu
Chvalabohu, ze uz dostava trosku rozumu... Mozno este pred par mesiacmi by to vobec nebolo take rychle s nim...