Prikladam preklad
Pocas celej antiky boli dogy vyuzivane ludmi na strazenie, lovenie a na suboje. Len malo ludi nevlastnilo molossov, aby chranili svojich majitelov pocas bojov alebo pocas lovu. Galovia neboli vynimkou, svoje psy taktiez vyuzivali v boji proti rimskym legiam. Ich premiestnovanie sposobilo, ze sa snasobovali miesta ich rozsirenia.Vplyvom neodvratitelneho krizenia ich prirodzene vlastnosti, ktore neboli vzdy uplne identicke, nadobudli svoju vseobecnu charakteristiku viac-menej novu a cistu. Usidlenim v rozlicnych krajinach sa u nich utvorili geograficke odlisnosti, viac-menej odpovedajuce dnesnym rasam.
Povod dogue de Bordeaux (dalej DDB) vyzera byt neznamy (doslovny preklad by bol „strateny v noci casov“ ). Geograf Strabon (60-100n.l.) upozornuje na fakt, ze v obdobi antiky, ked zil, obchodovali obyvatelia Bordeaux s velkymi dogami na boj. Ako vsetci Galovia, chovali sa k nim s velkou uctou a pripravovali ich na obranu ich majetku alebo taborov rovnako ako na boj s dravcami.
Maju tieto staroveke dogy rovnakych priamych a efektivnych predkov ako dnesne DDB? Vyzera to tak, ze ano. Ich rasa, specificka pre juhozapad, je rozptylena pozdlz celych zapadnych Pyreneji.
Zda sa pravdepodobne, ze druh psov nazvanych DDB pozostava z minimalne jednej geograficky diferencovanej formy, ktora bola pod vlyvom rezimu, zvykov a tiez jednotlivej selekcie. Rovnako ako ludske tradicie mozu znovu vystupit, zda sa, ze tieto psy existovali na JZ Francuzska, kde ich kvality v bojovnosti a oddanosti/spolahlivosti/presnosti (fidelite – velmi komplexne slovicko a netusim, ktory vyznam je ten spravny) boli ocenovane po cely cas. Avsak nevedeli mat „originaly“, ktore by vyhovovali rozlicnym autorom na poziciavanie, na pohlad lacnejsie, takmer zadarmo.
Ich vyznam pripisujeme Alainom, ludom z perikaspickej oblasti, ktory sa zmocnili rimskeho imperia a priniesli do Europy silne/mohutne a krute/divoke psy. Potom, co presli celu Europu, sa tito migranti usidlili v oblasti Aunis (severne od Bordeaux, aby si vedel), kde sa asimilovali s povodnym obyvatelstvom. Trosku zanedbavame fakt, ze ich invazia prebehla v 4. stor.n.l., to znamena, ze az po tom, co boli dogy chovane v Bordeaux, takze nebudeme moct s istotou potvrdit, ze nasa dnesna rasa skutocne pochadza z ich molossov, znamych tiez pod nazvom „alans“ alebo „rautres“, ktore sa vyskytuje az neskor. V 15. stor. vo Francuzsku, sme „alanmi“ zacali nazyvat aj velkych psov, nech vyzerali akokolvek, a tento sposob pomenovania nebol nijako zaznacovany. Tym padom tieto psy neobsahovali rasu presnu a homogennu: ich spolocnym znakom bola len ich velkost. Z nich existovalo viacej druhov, z ktorych budeme menovat tri hlavne: prvy, urceny na strazenie, pozostavajuci z dog masivnych, dost nizkych, pripominajucich DDB dneska, dlho nazyvane „turecke psy“ kvoli ich neobycajnej zdatnosti/energii, boli to „alani jatiek“ (alans de boucherie). Alani svorky alebo aj dobri alani (alans de meute, alans gentils) boli vacsi, rychlejsi a stihlejsi; rozvaleni/valajuci sa alani (alans vautraits) su vysledkom krizenia predchadzajucich dvoch druhov, specialne urceni na lov diviakov.
Stale opakujeme, ze alani Gastona Phebusa, velkeho gaskonskeho polovnika, boli DDB, zabudajuc, ze tu to boli vysledky variabilneho krizenia s cielom, ktory navrhujeme dosiahnut a ze velmi rozlicne zvierata nemaju spojovnik len v podobnosti mien.
Cielom krizenia alanov jatiek bolo dodat „zovretie“ a ochotu bojovat. Ako anatomicku stopu nechali objem a banaty tvar hlavy. Sekundarne elementy, ktore boli pouzite, su francuzske polovnicke psy, ktore dali zrod miernejsiemu zlozeniu, odlisnemu tvaru nufaka, ale najme precizne lovecke schopnosti – cuchove a aktivne. Nakoniec sme zahrnuli velke chrty plavosmotanovej farby prechadzajucej do bielej, ktorych vyska dosahovala v tej dobe az 0,95m (ak dobre vidim), ktora im dodala vzrast a rychlost.
Smer krizenia sa menil podla role, ku ktorej sme chceli dospiet so slachtenymi psami, a ku ktoremu sme dospeli tvorenim stabilnych, cistych a jednotnych variacii. Velky gaskonsky polovnik definoval svojich alanov ako: „bielu auru bez jedinej ciernej skvrny okolo ucha, oci male, nozdry biele, usi rovne a spicate“. Selekciou se teda uspeli v stanoveni fixnych znakov: spicate usi, modre oci, sfarbenie plavobiele alebo zltkaste, a v strednom veku (toto by asi malo mat iny preklad, lenze netusim, co to chce byt, tak tu mas doslovny) sanca, ze jednotny pes bude mat ako nasledok objavenie bielych nozdier a svetle oci (no tak toto mi nedava zmysel).
Tym padom mozu byt DDB jedine potomkami tychto alanov! (TU ZACINA DRUHA STRANA)
Ocividne je potreba viac ako len dobra vola, aby sme ich rozoznali v predchadzajucom opise, aj ked dodame, ze zdomacnenie im spustilo usi a zmenilo sfarbenie ako aj u inych psov. Mohli by sme takmer povedat, ze takmer nic nie je naozaj charakteristicke, dokonca ani ako celok sa nepodobaju. Nakoniec, je pripustne, ako tvrdi Gaston Phebus, ze v Bordeaux nikdy nebola svorka 1500 dog? (nedava mi to zmysel a kludne to moze byt nieco ine, kedze mi nie je jasne, ci jedno slovicko je tu sloveso alebo podstatne meno, ale nesedi mi ani jedno ) Jeho pamate bez pochyb naznacuju, ze ide o dobrych alanov, pretoze nase dogy neboli dostatocne lovable, aby sa poziciavali do takej skupiny, aj ked tu bolo 1500 ludi, aby ich usmernilo/riadilo. (toto uz je vlastne zaciatok tych nepodstatnych a neprelozitelnych fantasmagorii, ktore si nonstop protirecia, ale to su cisti Francuzi)...
Za preklad velmi pekne dakujem obetavej Ivet