Mám doma 3 mesačnú Parsonku. A obrovskú výhodu - mám aj 1,5 ročnú fenku, kríženku teriéra. Šteňa sa "ku mne" a "sadni" naučilo obkukaním od staršej počas venčenia - štýlom "ona za toto dostala maškrtu, skúsim to tiež, možno dostanem aj ja"
Klasický výcvik si neviem predstaviť ani u jednej - oni musia chcieť poslúchnuť, inak si môžem trhnúť. Hlavne mladá - ak na ňu nervózne zhúknem, tak zostane meter odomňa s výrazom "Ukľudni sa a potom sa môžeme baviť". Neznášajú dril, veľmi rýchlo chápu, čo sa po nich chce a zbytočné opakovanie neznášajú.
Tá staršia vie veľmi dobre rozlíšiť, kedy na ňu volám len tak a môže ešte chvíľu čmuchať v tej tráve a kedy musí poslúchnuť okamžite. Mladá sa to už tiež učí. Mne tento systém vyhovuje - nechávam im slobodnú vôlu, ale len vrámci pevne vymedzených hraníc. Mám rada zvieratá s vlastnou hlavou
Cvičím pomocou klikeru - každá má svoj, s trochu iným zvukom. Staršia pochopila v priebehu 5 minút, kedy sa povel a pochvala týka jej a kedy šteňaťa. Na meno a kliker šteňaťa vôbec nereaguje. Za to šteňa doletí pri každom náznaku, že by mohla prísť piškótka
Venujeme sa agility, platí to isté, čo pri výcviku - veľmi rýchlo sa učia, ale opakovať donekonečna už naučené sa im nechce, musím stále vymýšľať niečo nové. Milujem teriérov a ich tvrdú hlavu