KRAJINA PÔVODU: Švajčiarsko
DÁTUM PUBLIKOVANIA PLATNÉHO ORIGINÁLU ŠTANDARDU: 25.03.2003
VYUŽITIE: Pastiersky, strážny, domáci a sedliacky pes. Dnes tiež mnohostranne využiteľný pracovný a rodinný pes.
ZARADENIE FCI: II skupina (pinče a bradáče, molosy a švajčiarski salašnícki psi a iné plemená), sekcia 3 švajčiarski salašnícki psi. Bez pracovnej skúšky.
KRÁTKY HISTORICKÝ PREHĽAD:
V roku 1853 bol appenzellský salašnícky pes po prvý krát popísaný v časopise "Život zvierat alpského sveta" ako "štekajúci, krátkosrstý, stredne veľký, viacfarebný salašnícky pes", "plemeno vyznačujúce sa pravidelným pruhom bielej farby, čiastočne používané ku stráženiu chatrčí, čiastočne k paseniu stád". V roku 1895 vyzval veľký zástanca plemena, starosta Max Sieber SKG, aby pre appenzellských salašníckych psov niečo urobili. V roku 1898 udelil vládny poradný zbor kantóna St. Gallen 400 švajčiarskych frankov na pozdvihnutie chovu appenzellských salašníckych psov. Na príkaz SKG bola založená komisia, aby stanovila charakteristické znaky plemena. Na výročnom jarmoku v Alstätten sa objavilo 9 psov a 7 súk. Získali prémie vo výške od 5 do 10 švajčiarskych frankov. Následne na prvej medzinárodnej výstave psov vo Winterhure v roku 1898 sa v pokusne zavedenej triede objavilo osem appenzellerov. Vďaka pobádaniu Prof. Dr. Alberta Heima, ktorý sa angažoval za švajčiarske salašnícke psy a appenzellského salašníckeho psa aj pomenoval, bol v roku 1906 založený „Klub appenzellských salašníckych psov“ s cieľom viesť a udržať plemeno v svojej prirodzenosti. Povinnými zápismi šteniat do plemennej knihy appenzellských salašníckych psov sa začal cielený čistý chov. V roku 1914 vypracoval Prof. Dr. Alebert Heim prvý platný štandard plemena. Prapôvodná oblasť chovu bola Appenzell, dnes je plemeno rozmiestnené po celom Švajčiarsku a chová sa aj za hranicami krajiny. Pojem "appenzellský salašnícky pes" je dnes jasne stanovený a plemeno ako také je jednoznačne vyčlenené spomedzi ostatných švajčiarskych salašníckych psov. Aj keď má appenzellský salašnícky pes mnoho milovníkov, je chovateľská základňa stále ešte veľmi malá. Iba zodpovedným, uvedomelým a pozorným chovom bude možné jeho prirodzené a vynikajúce dedičstvo prehlbovať a upevňovať.
CELKOVÝ POPIS:
Trojfarebný, stredne veľký, takmer kvadraticky stavaný pes, vo všetkých častiach harmonicky proporcionálny, svalnatý, veľmi pohyblivý a bystrý, s chytráckym výrazom v tvári.
DÔLEŽITÉ PROPORCIE:
kohútiková výška k dĺžke tela = 9:10, skôr zavalitý ako dlhý
dĺžka papule k dĺžke hlavy = 4 : 5
SPRÁVANIE / CHARAKTER:
Čulý, temperamentný, sebaistý a nebojácny. Mierne nedôverčivý voči cudzím; neúplatný strážca; veselý, učenlivý.
POHYB:
Silný odraz, dobrý posun vpred. V kluse, pri pohľade zpredu a zboku priamočire vedenie končatín.
OSRSTENIE:
SRSŤ:
Drsná, pevná a priliehavá srsť. Krycia srsť je hustá a lesklá. Podsada hustá, čierna, hnedá alebo sivá. Presvitanie podsady je nežiadúce. Mierne zvlnená srsť na kohútiku a na chrbte sa toleruje, ale je nežiadúca.
SFARBENIE:
Základná farba je čierna alebo havana hnedá, s podľa možnosti symetrickými hnedo-červenými a bielymi znakmi. Malé hnedo-červené znaky (škvrny) nad očami. Hnedo-červené znaky na lícach, na hrudi (vľavo a vpravo, v úrovni ramenného kĺbu) a na končatinách, pričom hnedo-červená farba musí ležať medzi čiernou resp. havana hnedou a bielou.
Biele znaky:
o Dobre zreteľná biela lysinka, ktorá siaha z vrchnej časti hlavy bez prerušenia cez chrbát nosa až na nos, ktorý môže čiastočne alebo úplne pokrývať.
o Biela prechádza z brady cez hrtan bez prerušenia až na hruď.
o Biela na všetkých štyroch labkách.
o Biela na špičke chvosta.
o Toleruje sa biely fľak na šiji alebo polovičný obojok.
o Celistvý tenký biely obojok okolo krku sa síce toleruje, ale je nežiadúci.
VEĽKOSŤ A VÝŠKA:
Kohútiková výška:
Psi: 52 - 56 cm
Suky: 50 - 54 cm
Tolerancia plus alebo mínus 2 cm.