vždy som najprv dávala na rady ostatných napr. hneď ako pes keď štekne, tak mu dať odloženie a keď vychladne, tak pokračovať. No akosi sa to proti mne otočilo a pes začal brať odkladačku a celkový povel ako trest, takže som do
no znechutila ešte aj ľahnutie
.
Potom som teda privolila k ignorácii, lenže u nás platí: "tak ako ja tebe, tak ty mne", čiže som si zase sama zavarila, pretože tým, že ak mne sa niečo nepáčilo nastal ingnor, tak keď sa psovi niečo nepozdávalo nastal takisto ingnor lenže z jeho strany
.
Potom sme skúsili, štek- nič sa nestalo, bez šteku- chvála až k Bohu, no lenže akosi to nezaberalo, teda áno, ale nie až tak, že by to malo presný výsledok.
Nakoniec mi nič inšie nezostalo ako zmeniť seba
. Takže si musím dávať pozor na to, aby som dávala jasné a vyrovnané, presné a sebavedomé signáli. A áno používam híííknutie, pretože to je u nás posledná výhražná forma nesúhlasu s niečím. A pes sa doslova zháči a naozaj rozumie, čo bolo zle. Vie, že sa prestal kontrolovať a tento zvuk ho akoby privedie k tomu, že sa aspoň koncentruje.
Trvalo mi celý rok, celý jeden rok, čo sme sa nevedeli nikam pohnúť. Momentálne sa nám podarilo až tri vystúpenia
nepreziapať, nedostať sa do tranzu. Pár štekov bolo, ale na to, že sa potom začala brzdiť a ovládať je to obrooovsky úspech. Čiže už aspoň viem ako na to. Teda dúfam, klop, klop, klop!!!
V zásade pri tréningu uprednostňujem, že chválim iba prvky bez komentára, ale na súťaži...každý vie, že pes sa vždy správe inak, čiže tam na pochvalu a ignor proste nie je čas.