Ako ste prisli k svojmu prvemu psiemu milacikovi ?

[Marcelko]

Mojho prvého psa som dostal na svoje prvé narodeniny ola to aljaska Dona zomrela pred 3 rokmi dožila sa 13 rokov ...a moj ako moj prvý je bassetka džina toto je ona http://marcelko11.rajce.idnes.cz/Dzina/#Dzinkaa.jpg

[Zenei]

Ja som chcela celý život psa. Neskutočne moc. A samozrejme, ako to už býva, mi ho nechceli dovoliť. Spomínala som psy každú chvíľu pri každej možnej príležitosti. Mojim prvým psíkom sa však stala až moja terajšia papillonka. A ako som sa k nej dostala? Tak keď to už začínalo vyzerať celkom nádejne, začala som si vyberať plemená, prezerať útulky. Pôvodne som sa rozhodovala medzi plemenami papillon, šeltia, šiperka, pudlík, ale do úvahy prichádzali aj cairnteriér, jazvečík a kokeršpaniel. Neskôr sa výber zúžil na papillona a šeltiu. Mala som zajednané zlaté šteniatko šeltičky v Čechách a papillonika na Slovensku. Rozhodnutie nakoniec padlo na papillona z CHS de Pompadour a napriek tomu, že vtedy som sa v chovateľstve absolútne nevyznala, asi som ani netušila že čo je to PP, tak lepšie som si chovku vybrať ani nemohla. Pritom to bola len úplná náhoda, našla som inzerát v chovateľskom časopise. Do rúk sa mi tak dostala jedna zo štyroch krásnych papilloních sestričiek a voláme ju Fany :)

[Baxira]

Ja som chcela psa celý svoj život, ale ako ubiehali roky, neverila som, že ho niekedy budem mať. Takže Baxter je môj prvý pes a aj keď ho máme už skoro pol roka, stále nedokážem uveriť, že je fakt náš . Na druhej strane, už si bez neho neviem predstaviť svoj život. Je to miláčik... Dlho sme hľadali vhodné plemeno, ktoré by vyhovovalo aj mamine, aj sestre, aj mne, a tak máme maďarskú vyžlu .
Cez internet som našla chovateľskú stanicu, v ktorej sa mali na jar narodiť šteniatka. Ten termín nám vyhovoval, tak som sledovala web veľa mesiacov, skontaktovala som sa s chovateľkou, vkuse sme sa s rodičmi a sestrou dohadovali, či ho OZAJ kúpime, a napokon ho máme...
Ale stále spomínam, ako sme si ho viezli autom 4 hodiny domov a ako zo začiatku strašne plakal... tak zavýjal, že som mala sto chutí otočiť sa a vrátiť ho chovateľke so slovami: "Danka, jemu je smutno, ja ho nemôžem zobrať preč..." Ale doma bol zlatučký, v noci vôbec nekňučal .

[Silvuch]

ani ja som neverila, ze ho niekedy budem mat. Len cez mrtvolu. Skoro sme mali pinca nemeckeho kratkosrsteho, co sme nasli so segrou na ulici, ale mama prisne a razne s otcovou podporou zatrhli. Neskor sme zachranili poulicne steniatka pred utopenim s tym, ze si jedno vezneme.. A v treskucej zime na stredry vecer sme utekali so sestrou od stredrovecerneho stola, aby sme nakrmili poulicne stence. Doma sme rodicom plakali, aka im je zima a ako sa trasu. Otcova nevinna a nikam nesmerujuca veta, ze co sme ich nepriniesli, nam so sestrou dodala sebavedomie a na druhy den bolo jedno stena doma. samozrjeme s tym, ze ho po tyzdni vratime (ked prejde tuha zima). Tyzden trval 12 rokov.

[tulenik]

Zaujímavé mohli byť aj dialógy, keď sa vyjavovalo na svetlo sveta, že šteňa zostáva... si mi pripomenula ako som nejako podobne "došiel" o morča: prišiel som z intráku na Vianoce do PN a keď som išiel späť, nepustili potvorku so mnou, lebo že je zima. Bratislavu už nevidela dlhšie nie je zima snáď ani na južnom póle

[Silvuch]

k takemu dialogu nikdy nedoslo. Sme museli sekat strasnu dobrotu, bo pri kazdej prilezitosti sme boli zbuzerovane vetou: lebo pojde pes prec... Ono sa to prelomilo az kdesi v troch styroch rokoch. Ovtedy bol pes svaty a prec sme mali ist my, samozrejme bez psa.. Inak bolo to dost ohubu vtedy, kedze sme boli 15 rocne soplane, zivot pred sebou a ziadna podpora od rodicov. Vencenie a veskera starostlivost s financiami len na nas (+povinne navstevy nepsickarskej rodiny do trnavy SADkou ). Nastastie sme boli dost zvieracia rodina, male ZOO, nespocetne vela kadejakej zvery.. Ale viem, ze sme so sestrou aj chvilu lutovali , ze sme si zobrali psa. Neprichazdalo do uvahy nic ine, ako psickarenie. Ziadna disko, party.. . S wer si mozme podat ruku. Nonstop so psom v lese.. Juuu, ake pekne spomienky, psici nam to vratili mnohonasobne.

[casira]

Tak my sme sa rozhodli pre psíka,ked deti trošku podrástli.Nemali sme žiadnu konkrétnu predstavu,iba to,že to musí byt pes velký.Hladali sme,sledovali....až som natrafila na inzerát /už si presne nepamatám,či s fotkou/,že sa predáva pes AA,vtedy ešte Velký japonský pes.Skontaktovala som sa s majitelkou,našla nejaké info o plemene....a o pár dní nám ho dokonce doviezli /vlakom/až domov.A bola z toho láska jak hrom.K psíkovi pribudla fenka ,roky utekali a od tej doby uplynulo už vyše 10 rokov a tieto psy sa stali pre nás jedinečné a verím,že to tak bude i nadalej.