Switch to full style
Sem píšte to čo neviete nikam zaradiť.

Pravidlá fóra

Pravidlá pre sekciu Ostatné :

1. Nezamieňajte si túto sekciu s voľnou diskusiou. Sekcia ostatné slúži ako poradňa pre vaše problémy. Nepridávajte sem príspevky typu ,,Aké psie mená sa vám páčia ??" to patrí do voľnej diskusie.

2. Zakladajte tu témy ktoré už neviete kam máte pridať tak ich dáte sem a ak sa hodia inam moderátori ich prenesú.
Odoslať odpoveď

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Sob 21.11.2015 22:44

Včera bol ten den ktorý by som najradšej vymazala z kalendára 20.11.2015 mi navždy odišiel môj jediný a milovaný Leonko. Ako som tu čítala je veľa ľudí ktorí prišli o svojho miláčika a nevedia sa s tým vyrovnať. Bála som sa tohto času ked sa budem musieť s ním rozlúčiť ale prišlo to rýchlejšie ako som si myslela rýchlejšie tak že som na to ešte nebola pripravená. Môj Leonko bol Mops a mal šesť rokov aj s tri mesiace. Bol to môj leošík jediný na svete. Bol tu stále pre mna a nielen pre mna ale aj pre moje deti a tiež aj pre môjho muža, lebo hoci on nemusel veľmi psíkov tiež si ho tak obľúbil a smúti za ním spolu so mnou a deťmi. Mal nádor na obliečke. Mala som s ním ísť skôr k veterinárovi možno by sa mu dalo pomôcť a neodišiel by tam odkiaľ sa už nedá vrátiť. Este ráno na mna hľadel tými svojimi očkami a nevedel že prečo nie je doma prečo ide nikde kde to nepozná. ale veril mi že mu pomôžem a ja som verila že je silný a že zabojuje a prežije to. Ale nie neprežil. Operácia bola ťažká, stratil určite aj veľa krvi a prestal sám dýchať. Bilo mu len srdiečko a dýchala za neho sestrička. A po dvoch hodinách asi okolo 11 mi doktor zavolal najhoršiu správu že mi moje zlatíčko umrelo prestalo mu biť jeho malé srdiečko. Ktoré bilo pre mna a pre všetkých ktorí boli s ním. Lubil každého. Už ma nikdy nebude čakať doma ked prídem z roboty, nebude ma škrabkať nožičkou aby som si ho vzala na kolená a on si kľudne na nich pospinká, neotvorí si dvere nostekom aby bol so mnou aj na záchode, neposadím ho do košíka na bicykli kde som ho vozila a kde to mal strašne rád. štekal na mna aby som si pohla lebo on už chcel ísť von ked videl že sa chystáme von. Teraz mám v srdci jednu veľkú dieru ktorá ma bolí a bolí a neviem čo dalej. Myslím na neho každú chvíľu čo by robil keby tu ešte bol. Nebola som nikdy sama bol tu stále so mnou a teraz mi spinká na záhrade v studenej zemi. Každý večer som ho v peliešku zakryla a povedala nech pekne spinká, dala mu pusu a on mi teraz naozaj spinká bez toho aby sa mi ráno zobudil. Neviem čo dalej ako mám bez neho fungovať chýba mi neznesiteľne strašne ma to bolí bolí tak že sa idem z toho zblázniť. Chcem naspeť moje zlatíčko môjho leonka prosím chcem ho spať. Dufam že ma počká a že sa raz spolu znova stretneme. lúbim ťa moje zlatíčko moj leošík. Tvoja maminka.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Sob 21.11.2015 23:28

dana427 píše:nelepsi sa to vlastnymi rukami som ho zakopala, o 3 dni vykopala, a odstrihla si trocha srti na pamiatku..

dana427 píše:Mam chut ho znova vykopat a neviem co dalej.. .

dana427 píše:Preto Vas chapem , sama neviem co s tym... asi ist za cvokarom...


... rozhodne.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Ned 22.11.2015 20:13

Reálne ste kocurika vykopala? :oo:
Ako mrzí ma Vaša strata,určite je to strašné...ale ak máte takéto pohnútky,asi by bolo naozaj fajn skočiť za odborníkom.
Alebo teda ešte je tu možnosť,môžu Vám ho vypchať,mne to síce príde maximálne morbidne,ale asi lepšie než ho vykopavat a zakopavat dokola.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Ned 22.11.2015 22:59

Ivetazaja,veľmi ma to mrzí :plac:

Držte sa.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Ned 22.11.2015 23:49

Dobry večer dakujem pekne za pochopenie a spolusúcitenie. Kto to nezažil nevie o čom to je, ale kto to raz zažil vie čo to znamená prísť o nieko kto je na vás zavislí ak pridete o niekoho kto vás zbožnuje najviac na svete a vy zbožnujete jeho ešte raz dakujem

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Pon 23.11.2015 7:28

Ja som to zažila už 3x... A nemala som teda pohnútky moje psy vykopať... :ua:

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Pon 21.03.2016 18:34

17.3.2016 by mal Dusty 5 rokov...

Bol to uplne normalny den, vecerna prechadzka, jedlo, odpocinok. Zacalo to okolo polnoci, napinalo ho na davenie, tak som s nim siel von, kde som si vsimol zvacsene brucho, okamzite sme vyrazili za veterinarom, tvrdil nam, ze to nie je nic vazne ale pre istotu nech ideme na kliniku, tych 50km som spravil asi za 20 minut, lekarka mu spravila rontgen, pichla infurziu, ale ked sa mu zacala vystierat labka, otocil som sa na nu so slovami:
"Toto nevyzera dobre."
Pozrela sa na mna a povedala:
"Umiera..."
O minutu na to som sa mu pozeral do oci ked naposledy vydychol... Torzia zaludka, cele to trvalo hodinu a bol koniec... Vraj pri tozrii trpi psik strasnymi bolestami, ale Dusty celu dobu ani nezaknucal. Neda sa slovami opisat co som pri tom jednom slove citil. Sok, stres, bolest... Neprajem to nikomu. Odisiel mi najlepsi priatel akeho som vo svojom zivote poznal.

Dusty ku nam prisiel po troch rokoch prehovarania mojou dcerou. Som obycajny clovek, pochadzam z dediny kde maju ludia trochu iny pristup ku zvieratam, psov som registroval, ale nic to pre mna neznamenalo. V podstate som sa bal psov, pretoze ma jeden pohryzol ked som bol maly.

Presne si pamatam ten okamih: mal 3 mesiace, sedel v trave, ktora bola vysoka tak, ze mu trcala len hlava, ja som si cupol asi 5 metrov od neho a zavolal som ho k sebe. Dusty chvilu pozeral, co vlastne od neho chcem a potom sa to stalo: rozbehol sa ku mne. Nie preto, ze by som mal v ruke piskotu, ale preto lebo chcel. V tom okamihu som vedel, ze ma dostal a ze som ziskal niekoho vynimocneho. Vtedy som si samozrejme neuvedomil co presne sa deje, ale ten okamih sa stal zaciatkom zmeny mojho zivota.

Dusty bol na tomto svete preto aby menil. Pomohol a zmenil celu nasu rodinu, manzelka ho mala namiesto psychologa, dcera namiesto brata. Traja z nasho okruhu znamych si kupili bernaka, dalsi traja si vzali psikov z utulku a tiez dalsi znami si kupili psikov. Kazdy vecer a cez vikendy aj na obed sme vyrazili do terenu. (Miloval prechadzky po meste.) 4 az 7 km chodze kazdy den aby sa mu spevnili svaly, pretoze mal nabeh na dysplaziu. Za tych takmer 5 rokov sme stretavali nespocetne mnozstvo ludi. Ked sme zacali, tak psickari boli vacsinou zeny s yorkami, maltezakmi a pod. Myslim, ze to kazdy pozna. Casom som si ale vsimal stale viac a viac muzov, dokonca zacali vencit aj mestski ludia s rodinnych domov. Rad verim, ze sme k tomu prispeli aj my dvaja s Dustym. Ono tazko tomu bolo odolat pretoze Dusty bol nadherny bernsky salasnicky pes a proste sme vyzerali ako dvaja frajeri. Teda on bol ten vacsi frajer a ja som bol frajer preto lebo som bol s velkym frajerom. :smile:

Ja sa uz nebojim psov. Najvacsiu zmenu sposobil vo mne. Zmenil mna a zmenil cely moj zivot. 5 rokov bol kratky cas, ale mal som stastie, ze som ho mohol mat pri sebe kedykolvek. Takmer vsetko sme robili spolu, v praci bol pri mne, na dovolenku a vylety siel s nami a vecer sme pozerali spolu telku. Bol to krasny, stastny a vyrovnany pes, ktory nechcel nic ine len byt s nasou rodinou.

Netusim ako presli prve dva tyzdne, polozilo ma to a nedokazem sa s tym do dnes zmierit. Este stale neviem prejst "nase" vychadzkove trasy, nemozem si pustit hudbu ked som v aute alebo pri praci, stale sa nedokazem pozriet na jeho fotografie... Mam obrovske vycitky, ze som mu nedokazal pomoct. Veril mi a ja som to nedokazal... Mozno to tak malo byt a stalo by sa to nech by som urobil cokolvek, ale neurobil som vsetko co bolo v mojich silach a to si budem vycitat do smrti. Mal som si viac nastudovat o torzii a nemal som verit veterinarovi. Aspon to som mohol spravit...

Nie som duchovne zalozeny clovek, ale myslim, ze zvierata komunikuju na inej urovni nez ludia. Po rokoch stravenych spolu sa nase "energie" prepojili a preto ked Dusty odisiel, odisiel aj kus zo mna. A tej prazdnoty, ktoru citim sa uz nikdy nezbavim. Ale kus z neho tu ostal vo mne a tak to bude uz navzdy. Obcas ho "vidim". Nie ocami, ale skor akymsi "vnutornym" zrakom. Dnes je to uz zriedkavejsie a menej intenzivne ako hned po jeho odchode, ale vidim ho vzdy veseleho a stastneho ako sa hra s inym psom. Chcem verit a dufam, ze to je naozaj tak.

Neviem ako prekonat takuto stratu a nedokazem nikomu poradit. Krok za krokom, den za dnom. Kazdy den si hladam sposob ako ist dalej. Dnes je to napisanie tohoto prispevku, zajtra musim vymysliet nieco ine... Prve dve noci som prezil vdaka alkoholu. Hlupe riesenie, ale v tej chvili ucinne...

Mame este jedneho psika, ktoreho sme priniesli asi pred 2 rokmi z utulku, ale nedokazal mi pomoct. Mozno to bolo skoro, tazko povedat, vsetci, ktori si tym uz presli mi radili, ze nemam cakat, tak sme sli pozriet jedno steniatko. Len pozriet. Potreboval som vidiet a citit bernaka. Fesak sa ale hned prikmotril ku nam a mne bolo jasne, ze ho tam nemozem nechat.

Nie je to Dusty, je uplne iny, dokonca ma jedno oko modre a zatial este nemame taky vztah ako by som chcel. V kazdom pripade to bolo dobre rozhodnutie. Sice si neuzivam jeho steniatkovsky vek na plno, pretoze som myslou uplne inde, ale dava ma do poriadku. Krok za krokom, den za dnom. Budeme druhi najlepsi priatelia a s nasim utulkacom snad budeme zasa kompletna svorka. S Dustym sme sa vychovavali navzajom, ja som sa ucil porozumiet jemu a on mne. Posledny rok s nim bol uzasny, obaja sme vedeli okamzite na co ten druhy mysli, co chce urobit a uzivali sme si jeden druheho na plno. Niekedy mam pocit, akoby sa to stalo pre to, lebo uz si myslel, ze jeho uloha na tomto svete sa skoncila. Preto nesmiem dopustit aby bol jeho odkaz zbytocny. Naucil ma vsetko co stihol a ja to musim davat dalej.

Nas druhy bernak sa po mesiaci u nas pyta cikat, ovlada zakladne povely. Zda sa akoby sa kusok duse Dustyho prevtelil do neho alebo je to maly genius. Pravda bude ale v tom, ze ja som sa zmenil. A asi len tymto sposobom mozem pokracovat v tom co Dusty zacal. Najskor naucim vsetko Kennyho a potom sa budem zasa ja ucit od neho. A dalsi ludia sa budu ucit od nas oboch...

Nedokazem poradit ako sa zmierit so smrtou psika, co vsak viem urcite z vlastnej skusenosti:
Neverte veterinarom, urcite sa najdu aj taki, ktori este nezabudli preco sli studovat svoju profesiu, ale bohuzial vacsina su len predavaci granul. Vzdy si overte co Vam povedia. Spytajte sa znamych, ale hlavne chovatelov, ktori maju skusenosti. Nedokazem odpustit veterinarovi, ktory nam nahovoril ako uzasne ho stravujeme hoci kdekolvek v obchode kupite kvalitnejsie granule a za lepsiu cenu a nedokazem odpustit veterinarovi, ktory mu neposkytol prvu pomoc a nahovoril nas aby sme sli na kliniku vzdialenu 50km. Sebe nedokazem odpustit, ze som ich pocuval... Dnes uz viem, ze v obycajnej predajnej sieti maju viac informacii a hlavne kvalitnejsich 20 rocne predavacky, nez veterinari. Pred Dustyho odchodom by som tymto slovam neveril ani sam a ak sa aspon jeden zamysli nad tym co som napisal tak to malo zmysel...

Ale hlavne:
Venujte sa svojmu psikovi, chodte s nim (s nou) na vylety, na vychadzky, pred odchodom ho pohladkajte. Vzdy noste so sebou fotoaparat, kameru alebo aspon nabity mobil. Nepremeskajte ziadnu chvilu, aby ste si mohli uchovat spomienky pretoze mame strasne malo casu a spomienky su to jedine co nam ostane.


Jedna moja znama mi povedala a naozaj velmi, velmi tomu chcem verit:

"Ked raz clovek zomrie, vsetky jeho psy sa za duhovym mostom prestanu hrat a rozbehnu sa k nemu."

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Ned 03.04.2016 21:31

Nádherne napísané. :plac:

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Pon 04.04.2016 8:17

:plac: och :plac: nemôžem toto čítať v práci, lebo hneď mám v očiach slzy
držím palce, nech to zvládaš a nech šteňúch rozveselí. Asi to nebude Dusty, ale určite to bude tiež raz pán pes

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Uto 05.04.2016 17:56

Dlho som rozmýšľala, či sa mám do tejto témy zapojiť, ale keďže sa doteraz neviem vyrovnať so smrťou mojej najdrahšej Larinočky, potrebujem sa vypísať z obrovského žiaľu, ktorý akosi neutícha. Stalo sa to v januári tohto roka, teda bude to už tri mesiace, čo tu nie je. Mala 8 a pol roka, čo nie je na psíka až tak veľa, veď pri dobrej starostlivosti sa niektoré dožívajú aj viac ako 15 rokov. Aj napriek tomu, že od 10 mesiacov mávala epileptické záchvaty, nikdy by som si nebola pomyslela, že koniec príde tak rýchlo. Užívala pravidelne lieky, dávala som jej ich takmer na minútu presne každý deň, mala taký pravidelný režim, čo sa týka jedla, spánku, prechádzok, venovala som sa jej každú voľnú chvíľku aj celá rodina ale so mnou bola takmer neustále. Boli sme si veľmi blízke, denne som jej dávala množstvo pusiniek a pohladení, tak veľmi sme boli na seba naviazané, pri nej sa aj tie najhoršie veci, ktoré občas prídu do života nás všetkých zmenili na riešiteľné, zvládnuteľné, akosi s ľahkosťou sa dali prekonať všetky problémy. Stačilo mi, aby som sa k nej pritúlila a svet som zrazu videla v jasných farbách. Bola dušou našej rodiny, všetci sme ju zbožňovali a ona to vedela. Bola tým najposlušnejším psikom na svete, nebrechala, susedia pomaly ani nevedeli, že ju máme. Aj keď bola bíglik, ktorí sú známi ako malí tvrdohlavci, ona taká nebola. Bola veľmi pokojná, rozumná, slovom najlepšia. O to viac ma to bolí, pretože nerobila také veci ako psíkovia zvyknú robiť, napríklad z trávnika golfové ihrisko, trhať veci, topánky a pod. Mali sme ju od jej šiestich mesiacov, robila nám len radosť a bola taká krásna, že na prechádzkach nám ju každý závidel. Ja viem, že pre každého psíčkara je ten jeho naj naj naj, ale ona taká naozaj bola. V mojom srdci zostala obrovská rana, ktorá je stále otvorená a nie a nie sa ani trošku zahojiť. Hovorí sa, že čas všetko vylieči ale ja to zatiaľ tak nepociťujem. Za tie tri mesiace sa mi zmenil život. Aj napriek tomu, že mám milujúcu a milovanú rodinku, nedokážem sa s tým vyrovnať. Každý deň od jej odchodu plačem, chodím k jej hrobčeku v záhrade, každý deň jej v lampášiku horí sviečka, veľmi, veľmi nám všetkým chýba. Ja viem, že treba ísť ďalej, žiť prítomnosťou a pre budúcnosť, možno časom sa rana začne hojiť, nechávam emóciám voľný priebeh a dúfam, že bolesť sa bude trošičku zmenšovať. Pred časom som mala s ňou živý sen, v ktorom sa mi vrhla do náručia, pritúlila sa ku mne tak ako to len ona vedela, prišla sa so mnou rozlúčiť, lebo asi zhora vidí, že sa veľmi trápim. Trošku mi to pomohlo, ale ... Uvažovali sme nad tým, že časom by sme si mohli zaobstarať nejakého nového psíka ale nakoniec sme to všetci zavrhli, pretože ona nasadila latku veľmi vysoko. Nemám obavy, že by som nového člena rodiny neľúbila, to nie, ale zatiaľ si to neviem predstaviť. Ešte tu ani nie je a už sa bojím toho, že by som to, čo teraz prežívam musela prežiť znovu a neviem, či by som to psychicky zvládla. Viem, že nikto tu nie je večne a zostáva mi len veriť, že raz príde ten čas, keď sa s ňou stretnem a potom nás už od seba nikto a nič neoddelí.
Tak ako tu už bolo mnohokrát napísané, ľúbte svojho psíka, prejavujte mu lásku každú chvíľu, dávajte mu najavo, že je člen rodiny, že je pre Vás jedinečný, venujte mu starostlivosť, ktorú si zaslúži, aj keď od neho dostávame mnohonásobne viac lásky, vernosti a oddanosti ako si niektorí ľudia vobec zaslúžia, pretože nikdy nevieme, kedy a v akej chvíli o všetko toto krásne prídeme.
Larinočka moja, bolo mi cťou prežiť s Tebou krásnych 8 rokov, neskutočne si mi obohatila život, tých rokov s Tebou by som si priala prežiť oveľa, oveľa viac ale žiaľ nie je to možné, preto vďaka aj za tie, čo sme boli spolu. Ľúbim Ťa a nikdy na Teba nezabudnem, dievčatko moje.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Uto 12.04.2016 19:17

Ahoj Lajra. Viem presne ako sa citiš. Ja momentálne preživam to isté je to strašná bolesť ktorá sa vobec neda opísať slovami ktorú momentálne cítim.My sme akurát včera prišli o našu Ashlynku :plac: Bol to francúzsky buldoček. Mala 9 rokov v auguste by sa bola dožila 10.Strašne sme boli na seba naviazaní. Od malička si prešla všetkým možným a vždy to sme to spolu zvládli. Žiaľ tento posledný boj sme prehrali.Posledný rok mávala záchvaty raz bolo lepšie raz horšie ale nikdy nie úplne zle.Brala lieky poctivo sme jej ich dávali dennodenne nevadilo mi ani vstávanie ráno o 5 tej snažili sme sa to nejak zvládať a aj sa to darilo .Od veľkej noci to šlo rapídne dole. Prestala chodiť resp ona aj chcela snažila sa ale nešlo to už točila sa stále dookola do všetkého narážala. Ako poviem úprimne nikdy som nič horšie nezažil ako tu bezmocnosť.Hneď sme leteli na pohotovosť dostala pridané nejaké nové lieky zial nepomohlo to len sa to zhoršovalo.Nakoniec sa mi včera podarilo vybaviť ct vyšetrenie aby som mal istotou, že som pre ňu urobil všetko čo sa dalo i keď som už dopredu ako zdravotník vedel že to asi nebude dobré.Diagnóza bola strašná veľký nador na mozgu :( Rozhodli sme sa preto hneď že už ju nebudme trápiť a ukončíme to jej strašné trápenie.Nikdy nezabudnem na tej jej pohľad ako keby to už po vyšetrení tušila. Včera bol asi zatiaľ najhorší deň v mojom živote. Musel som urobiť najťažšie rozhodnutie v mojom živote ale viem že to bolo správne a to ct ma v tom len utvrdilo a neľutujem ani tie peniaze. Môjmu milovanému psíkovi je už dobre nič ho už neboli. Zostala len veľká bolesť v našich SRDCIACH ktorá je ozaj neskutočná !!! Vzdávam hold každému jednému z vás ktorí sa dokážu správať k zvieraťu ako k plnohodnotnému členovi rodiny pretože tie zvieratká si to ozaj zaslúžia !!! R.I.P Ashlynka moja. Lajra drž sa i keď viem presne ako veľmi to bolí a ešte i dlho bude !!! :plac: :plac: :plac:

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Str 13.04.2016 21:00

Ahoj cabes,
veľmi si vážim Tvoju podporu, ďakujem za slová útechy. Zdieľam s Tebou aj Tvoj smútok za milovaným psíkom. Tiež sme v posledný deň s Larinočkou zažívali to isté, tak isto sa točila dookola ale ledva stála na nožičkách. Ona nás však ušetrila od takého ťažkého rozhodnutia, aké si musel urobiť Ty, tri hodiny po infúziách nám zaspinkala sama v obývačke na jej obľúbenej sedačke obklopená celou našou rodinkou. Boli to najťažšie chvíle, takisto bezmocnosť, strach, neskutočná bolesť v našich srdciach, ... Kým som ju mala pri sebe, cítila som sa silná, nebála som sa žiadnych prekážok v živote, pomáhala mi zvládať aj tie najťažšie situácie. Odkedy nie je so mnou sama seba nespoznávam, všetky rady ako sa treba v takýchto situáciách zachovať akosi zlyhávajú. Nikdy som nemala problém s aplikovaním teórie do praxe ale toto už neviem použiť. Možno sa to niekomu bude zdať nepochopiteľné, až smiešne alebo prehnané ale ja to tak cítim. Bola mojou istotou, psychológom, terapeutom, čo však pochopí len ten, kto má so svojim zvieratkom takýto silný citový vzťah. Zostáva mi len veriť, že to staré známe - čas zahojí všetky rany - pomože aj mne, aj keď viem, že jazvy na duši zostanú už navždy. Prajem Ti cabes, aby si bol silnejší a statočnejší ako som ja a nech je čas aj v Tvojom veľkom žiali tým najlepším lekárom. Ešte raz Ti ďakujem.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Štv 14.04.2016 21:28

Ahojte vsetci....chcela by som sa aj ja podelit o moju bolest v srdiecku....mala som havinka Rikinku bol to srnci ratlik a vcera sme o nu prisli tym ze sme ju museli dat utratit :( strasne to boliii...neviem ako sa s tym mam zmierit...tohto roku by mala uz 16 rockov...ja viem je to na psika vela ale neviem si to odpustit ze som s nou isla ku veterinarovi a dala ju doslova zniest z tohto sveta...viem vyznie to hrozne ale takto si to stale vycitam..pretoze ak by mi niekto este raz povedal ze mam ist dat psika utratit uz by som to nikdy neurobila...ten strasny pocit viny...ten strasny pohlad ako sa pomaly tackala na travniku a v tom odpadla a ten otrasny pohlad ked som pozrela do ambulancie ako tam moj biedacik malinky lezka a veterinar jej picha injekciu do srdiecka...a este sa jej hrudnicek hybal a o 5 minut nas zavolal a ona tam uz biedne lezala s otvorenymi ockami...pan doktor nas upokojoval ze sa nemusime bat ze to ma kvoli narkoze otvorene ocka..ale ten pohlad bol strasny...nikomu to nikdy v zivote neprajem tak strasne som ju stiskala a modlila sa aby zase zacala dychat ale nie :plac: stale ked som sa na nu v tej deke pozrela to uz nebola ona bolo to len telicko bez duse ..bolo to strasne...tak strasne to bolii..neviem sa s tym zmierit a neviem ci sa s tym niekedy zmierim....kazdy mi hovoril ze neboj sa ona si uz vydychne...kedze mala nadoriky na brusku a jeden uz mala velky...mala som moznost ist pred nieklokymi rokmi s nou vybrat nadorik ale veterinar mi povedal zeby sa to nemusela dozit pri narkoze..mala som ist..tak strasne si to vycitam...mozno by mohla zit pri mne aj dlhsie.....neskor jej spuchli aj zadne labky....ale stale som v nej videla vela energie...za tych 16 rockov som s nou zazila vela...bol to moj milacik...moja laska...stale pri mne bubkala...bola pri mne pri tych najlepsich ale aj najhorsich situaciach...ked mi bolo najhorsie bola vzdy pri mne...ked som plakala lizala mi slzy z tvare....vzdy som sa s nou maznala..nevedela som ju prestat pusinkovat a objimat...posledne dni ked nevedela niekde prejst som si ju nosila v jej oranzovej deke...a teraz je ta deka stale prazdna a jej pelestek a misocky tiez...chcem ju naspat :plac: rikinka moja...milacik moj prid ku mne naspat...ked si predstavim ze lezis v tej studenej zemi teraz nedokazem to zniest...neviem bez teba zit...citim len prazdno bez teba v srdiecku....tak strasne mi chybas...nemozem prestat plakat a niekedy uz nevladzem z tej beznadeje ani to....teraz si uz v psom nebicku a ja dufam ze ti tam je dobre a dufam ze ako sa hovori si za duhovym mostom a hras sa s ostatnymi psikmi a cakas na mna...cakas kym pridem a znova sa uvidime a znova ti dam pusinku na tvoju malu hlavicku a zoberiem si ta na rucky a uz nikdy ta nepustim....NIKDY!!lubim ta nadovsetko....spi sladko anjelik moj...chybas mi :plac:

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Uto 01.11.2016 7:41

Larinočka moja najdrahšia, myslím na teba každý deň, stále mi veľmi chýbaš, ĽÚBIM ŤA, spinkaj sladko dievčatko moje, si NAVŽDY v mojom srdci.

Re: Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

Ned 12.03.2017 13:50

Dobrý deň. Mrzí ma vaša strata :( My sme si po smrti nášho Dobynka zaobstarali psíka z útulku. Je to to najkrajšie čo môžete spraviť a takýto psíkovia sú vám naozaj vďační že si ich k sebe vezmete. Dobynka sme si dali spopolniť a "časť" toho popola sme si dali vložiť do prívesku ako takú malú škvrnku, keďže bol Dalmatínec. Dožil sa 15 rokov :( Museli sme ale chvíľu počkať kým sme si zobrali z útulku Albiho. Bolo nám veľmi smutno ale zároveň to doma bez psíka nebolo ono.
Odoslať odpoveď