Ahojte, 19.6.2019 odletel môj Barny a ja sa stále necítim dobre, je to oveľa ťažšie ako som čakala. Bojím sa, že možno sa trápil, čo ak sa na nás hneval pre niečo, vedel, že ho máme radi? Veľmi by som mu chcela dať pusinku na noštek a poškrabkať ho popod krk, aby si na mňa položil tu svoju ťažkú hlavičku...
Mám doma ešte Ginny, je rovnakého plemena, len iná farba, no na prechádzku som išla úplne bez duše s ňou... Mám ju rada rovnako ako jeho, ale teraz stále chcem iba jeho a neviem sa tak s nej tešiť... Mali ste to niekto tak? Dúfam, že sa s nej ešte budem vedieť tešiť... Aj v práci to je ťažké aj tu boli obaja somnou... Teraz mi tu len tečú slzy a som rada, že ma nik nevidí a keď volám pracovne tak len nahodím hlas, akože nič, hoci je to ťažké... Dúfam, že to do pondelka prejde aspoň o 50%. Práve za oknom hrmí a ja nemám rada búrku, ale aj to mi je jedno. Viem, že život ide ďalej, aj som sa na to pripravovala, ale mám pocit, ako keby som držala na sebe celé ťažké Tatry
Na ďlšej strane sa cítim vynná, však ľudom umierajú rodičia, deti...
Ďakujem, že som sa mohla vypísať, ž nechcem nikoho zaťažovať, že mu napíšem na FB... No prekvapivo písať o ňom mi pomáha