pretože tomu neveríš
.
Ja som to chcela využiť na skľudnenie mojej psice pri práci. Aby si uvedomila a vopred rozmyslela, čo robí, nájsť takú tú psychickú a fyzickú rovnováhu zároveň. Bola som tým doslova nadšená, pretože nádej nevypršala a verila som tomu. Priznám sa, ale dotyky som vyskúšala iba dvakrát asi. Bola to totiž posledná možnosť, pretože som tiež dostávala osvedčené rady, ktoré mi boli tiež tak na dve veci...takže som tým nemala, čo stratiť. Potom som prestala a nejak si uvedomila, že to nedokážem. Nie som toho schopná, nedokážem sa psychicky zamerať na jednu vec, uvoľniť a a ukľudniť, byť v pokoji a preniesť to na svojho psa v dotykoch.
A "prišla" som na jednu vec
. Chyba je vo mne, nie v psovi (objav storočia, čo?). Nie nadarmo sa hovorí, aký pán, taký pes. Niečo na tom naozaj je!!! Keď som si nevedela rady so psom, začala som si uvedomovať, čo vlastne robím ja a začala som nás porovnávať. Môj pes je presne mojím zrkadlom. Je hektický, rozrušený, streštený, posadnutý, ale zároveň vyrovnaný. Dlho som si nechcela pripustiť, že to som vlastne ja
. ALE áno, len to dokážem zamaskovať, inak je taká moja podstata. Na základke mi hovorili pripečená...len vďaka tomu, že som chcela byť iná a zostalo mi to doteraz a doplatil na to pes. "Výhoda" psov je, že nedokážu skrývať emócie, pocity, strach, či vlastnú povahu a podstatu. Človek sa vekom mení, musí sa ovládať, aby zapadol do spoločnosti, kdežto psy sú šteňatá po celý svoj život a je veľmi smutné, vidieť ich fyzicky stárnuť, keď psychicky sú to stále deti.
Vlastne tým chcem povedať, že väčšina prípadov (samozrejme tých nami zapríčinených, nie psí "osud" poznačený krutým životom) sa dá vyriešiť tak, že zmeníte svoj prístup a postoj k životu atak aj k psovi.
Ja som sa stále snažila potlačiť vzrušivosť psa pri všetkom. Či pri agi alebo dogdancingu. Kvôli tomu som doslova štekala po spovi, aby prestal, lenže on mi to naoplátku vracal zase iba štekaním...začarovaný kruh. Ale neviem síce prečo až teraz mi napadlo, že nech je pes akýkoľvek musí mať ventil, je taký, aký je, je to jeho duša, takže osobnosť mu nezmením. Môžem mu vtlačiť do hlavy, že keď bude masáž, tak sa ani nepohne, ale inak bude rovnaký, takže jeden šport mu dovolím ziapať, štekať, kúsať, streštenosť a rýchlosť, kde ale naopak pri druhom budem vyžadovať presnosť, vytrvalosť, pohotovosť, plnú pozornosť a kľud!
Alebo moja sestra nevidí v tme a ani za šera. Takže si nevšimne, keď prichádza nejaký človek, či zozadu alebo spredu. Všimne si ho veľmi neskoro, až keď je tesne pri nej. U jej psa vypuklo, že začal vyštekávať ľudí, začal byť nedôverčivý až útočný. Dlho sme nevedeli prečo. Až potom vysvitlo, že sestra sa ich vždy zľakne. Tiež si to neuvedomovala, až kým na to nedoplatil pes. Takže zase sa to odzrkadlilo iba na psovi.Takže som tým len chcela naznačiť lila, že možno je to v tebe a nie v psovi, prečo má také reakcie. Je to čisto iba na zamyslenie a iba jeden z dôvodov, prečo to asi tak je. Že silou mocou, metódami a radami to nie vždy vedie...stačí sa iba zamyslieť nad sebou.
Takýmito dotykmi sa nič nevyrieši. Vskutku by to malo mať účinok, aby sa pes dokázal skľudniť po strese, či psychickom nátlaku, aby ho to nepriviedlo až do infarktového stavu. Môže to zmeniť reakcie na nejaké veci, ako búrky, či cesta v aute alebo návšteva u veterinára. Ale to je o tom, že sa v takýchto situáciach dokáže ovládať, dôverovať, ukľudniť a všetko je v poho. Preto to nefungovalo na môjho streštene ziapajúceho psa, ale kto vie, možno ak by som to brala vážne a dokázala by som to ja, tak by to šlo. Lenže Tréma a strach sa na psa aj tak nalepí od vás. Zbytočne budem masírovať psa a pripravovať ho na situácie, keď v tých situáciach som neistá JA.