Dog Fórum.sk

Oni ponukaju moznost aj odvozu. Urobia uplne vsetko okolo toho. Tak ako pri ludoch.

Akože kedykoľvek? Lebo vieš ono sa môže stať fakt čokoľvek a hlavne kedykoľvek a neviem si predstaviť, že toto riešim trebárs v noci a čo dovtedy s telom? Je hrozné, že ma to vôbec napadá, ale tak ako ľudia ani tí psi nemladnú a hlavne mám doma jednu veľkú, veľkú stresáčku a občas si fakt myslím, že tam prídem (do izby, kde sú) a ona už nebude.

Pri väčšom psovi neviem, ale keď mi umrela krpatá Monča a ja som bola v inom štáte (bola sobota), nevedela som si predstaviť že sa s ňou "nerozlúčim" a tak ma počkala zabalená do plachty v mrazáku. Morbídne, ale asi jediné riešenie.

Možno blbá otázka ale...Chcela si ju vidieť aj "takú"? Ja by som to asi nezvládla.

Chcela. Potrebovala. Bála som sa, klepala som sa, ale musela som. A aj keď výčitky budem mať do konca života a dala by som všetko za to, aby som mohla vrátiť čas, ten posledný "rozhovor" mi vtedy hodne pomohol.

Moni, ja tiez nad tym casto premyslam ze co a ako. Myslim ze tato myslienka napadne kazdemu, len niekto na to nechce mysliet a niekto na to mysli. Raz to caka kazdeho.
Ja po skusenosti s nasom milovanou retrieverkou a ludmi v kafilerii budem psa viezt aj o polnoci na kremaciu a pockam si na urnicku. Stoji to sice celkom slusny balik penazi, ale hento uz fakt nie. Uz presli mesiace a stale som z toho mimo... Takze urcite kremacia.
Zvlastne, ja mam na dedine skor pocit ze tu su v ovela vacsom bezpeci ako v meste.
Sunny to klobuk dolu, ja by som to nezvladla. Bojim sa ze nedokazem byt pri psovi ani posledne jeho minuty. Ja toto proste nedam. Aj ked viem ze budem musiet.

Dáš. Ak by si pri psovi v tie posledné chvíle z vlastného rozhodnutia nebola, takmer naisto by si si to vyčítala hodne dlho. Pri prvej som bola. Všetko čo som chcela som jej povedala ešte predtým. Jej tie slová boli síce asi ukradnuté, ale zaspávala kľudná a spokojná a to je hlavné. A aj keď ten pocit keď som ju hladkala a pod rukou cítila, jak jej prestalo biť srdiečko bol pre mňa dosť zlý, nebyť tam by bolo ešte horšie.
Pri Monči som nebola, lebo som bola na pretekoch a neskutočne ma to bolí doteraz Aj keď viem, že to bolo u nej rýchle, odpadla a už v podstate nevedela o svete, ale ja som to cítila (a vlastne stále cítim) ako obrovskú zradu voči nej A možno to vyznie divne, ale je mi to fuk - potrebovala som sa jej ospravedlniť, povedať jej čo pre mňa znamenala, ako mi zmenila život a ako ma to všetko hrozne mrzí... a jak som tam tak pri nej sedela a revala, zrazu sa mi hrozne uľavilo. Možno pracovala moja psychika, možno niečo iné, neviem, neriešim. Ale musela som to spraviť.
A teraz musím prestať na to myslieť, lebo prerevem celý zvyšok dňa

Ja revem uz teraz ked to po tebe citam. Podme rychlo radsej do inej temy...
Offtopic: No a idem do co sa mi dnes podarilo a tam zubaaaaaari!!!!!

Nam nasa krizenka zomrela rano, bolo treba ist do skoly a do prace. Tak sme ju do poobedia nechali na balkone v jej pelechu pod dekami. :/

inac toto ja si neviem predtsvait, ze mi v noci/rano umre pes a ja by som mala ist do prace? sak by som to nezvladla tiez ma napada ze ako to budem riest s telom, len dufam ze to nepride v nejak neprihodnej chvili aby sa to dalo hned poriest bez zbyotcnych komplikacii, ach jo, hold pri 14rocnom psovi clovek musi castejsie mysliet na taketo veci viac ako pri mladom

ja sa nezamyslam, uz myslienka ma zabija
chchela by som kremaciu urcite, len moznosti su male. Co bude sa rozhodnem az bude

mairi píše:inac toto ja si neviem predtsvait, ze mi v noci/rano umre pes a ja by som mala ist do prace? sak by som to nezvladla

no vsak ani nevrav, mama ma budila s tym, ze zorka zomrela to bol velmi zly den.

ja sa radšej tiež nezamýšľam, ale keď sa to raz stane, tak mňa odvezú rovno na psychiatriu, ja sa určite zosypem.
mne ešte nikdy žiadny pes nezomrel. iba morča, aj za tým sme preplakali celý deň. Sestra išla do školy, tak si ju dala zavolať riaditeľka, že čo sa jej stalo. A ona, že nám zomrelo morča. A riaditeľka, že nech si z nej láskavo nerobí srandu.

Ono sa to da prekonat, ale je to tazke. Ja si aj teraz po rokoch poplacem za nasimi hafanmi, staci ked mi fotka prejde rukami. Ale tak vzdy tu su a myslim ze v mojom pripade aj vzdy budu ti hafani, ktori mi to pomozu prekonat. A uz si len vzdychnem, ze nech pozdravuju tych, co za duhovym mostom mame...

Ja sa bojím že napr pôjdeme spať a ráno sa nezobudí, že bude mrtva v posteli pri mne. Aj keď radšej takto ako eutanazia. Všetko je hrozne