Iwka píše:ja by som asi meggy na canisterapiu nedala. nikdy nevies , co mozu niektori ti ludia spravit...
ale inac pekny napad
Myslim, ze okolo canisterapie sa robi velky strasiak. Je jasne, ze clovek, ktory sa jej chce venovat musi mat psika kludasa a dobre zvladnuteho ale...
1. psovod je pritomny na terapii prave preto aby takymto veciam predchadzal. Jasne, ze nedopatrenim sa moze stat, ze psika niekto potiahne ale ak to dotycny robi naschval, vzdy je na psovodovi a taktiez na terapeutovi aby zakrocil a taketo spravanie zastavil.
2. Ti ludia
su rozny a clovek, ktory sa chce canisterapii venovat by si mal dobre zvazit s kym chce pracovat, tak aby to bavilo aj jeho a aj jeho psika. V zahranici to vacsinou funguje tak, ze po zlozeni skusok a clenstve v nejakej organizacii chodi najprv dobrovolnik ku skusenemu psovodovi na "hospitacie" kde moze vidiet ako to funguje a vybrat si podla toho skupinu. Neskor mu skuseny "canisterapeut" pomaha rozbehnut vlastnu skupinu...
Skoda len, ze u nas to takto nefunguje...